Pre správne uloženie ložiska, zachovanie mazania a únavovú životnosť je dôležité dosiahnuť hladký povrch vývrtu v puzdre ložiska. Požiadavky na drsnosť povrchu často vyžadujú 0,8 mikrónu Ra alebo lepšie, najmä pre presné ložiská. O túto aplikáciu súperia dva bežné procesy obrábania: vyvrtávanie a vystružovanie. Každý z nich má svoje silné a slabé stránky, ale optimálna drsnosť povrchu do značnej miery závisí od špecifickej kombinácie rezných parametrov, geometrie nástroja a podmienok stroja. Pochopenie toho, ako upraviť tieto parametre pre vyvrtávanie verzus vystružovanie, umožňuje CNC dielňam dôsledne vyrábať ložiskové otvory, ktoré spĺňajú alebo prekračujú špecifikácie bez toho, aby sa uchyľovali k nákladným sekundárnym operáciám, ako je honovanie alebo brúsenie.
Vyvrtávanie používa jednobodový rezný nástroj na zväčšenie existujúceho otvoru. Jeho hlavnou výhodou pre otvory v ložiskových skriniach je nastaviteľnosť. Vyvrtávacia tyč môže kompenzovať opotrebenie nástroja alebo odchýlky priemeru jednoduchým odsadením nástroja. Vyvrtávanie tiež vyniká pri oprave polohy otvoru a problémov s priamosťou, ktoré zanechali predchádzajúce operácie. Avšak dosiahnutie jemných povrchových úprav pomocou vŕtania je náročné, pretože jednobodový nástroj zanecháva na stene vývrtu špirálový vzor. Rýchlosť posuvu určuje vzdialenosť týchto špirálových hrebeňov. Na dosiahnutie hladkého dokončenia musí byť posuv nízky, typicky medzi 0,002 a 0,006 palca na otáčku pre dokončovacie rezy. Nízke rýchlosti posuvu však predlžujú čas cyklu a môžu podporovať tvorbu hrán v hliníku alebo gumovitých materiáloch.
Kľúčovou kombináciou parametrov pre jemné vyvrtávanie ložiskových puzdier je ostrá doštička s veľkým kladným čelom s malým polomerom špičky v kombinácii s vysokou reznou rýchlosťou a veľmi nízkym posuvom. Pre oceľové kryty, rýchlosť 400 až 600 povrchových stôp za minútu s posuvom 0,002 až 0,003 palca na otáčku vytvára povrchové úpravy v rozsahu 0,6 až 0,8 mikrónu Ra. Hĺbka rezu na konečnú úpravu by mala byť plytká, medzi 0,005 a 0,015 palca. Hlbšie rezy vytvárajú viac tepla a deformácie, čím sa zhoršuje povrchová úprava. Tuhosť nástroja je prvoradá. Vyvrtávacia tyč s pomerom dĺžky k priemeru presahujúcim štyri ku jednej sa bude chvieť a zanechá zvlnený, neprijateľný povrch. Pre hlboké ložiskové otvory je potrebná karbidová alebo ťažký kovová tyč s tlmením vibrácií.
Vystružovanie má iný prístup. Výstružník je viaczubý rezný nástroj so skosenými reznými hranami, po ktorých nasledujú leštiace podložky. Namiesto rezania jedinej skrutkovice výstružník odstraňuje tenkú vrstvu materiálu, zatiaľ čo leštiace podložky stláčajú a vyhladzujú stenu otvoru. Táto akcia môže produkovať výnimočne jemné povrchové úpravy, často pod 0,4 mikrónov Ra, so správnymi parametrami. Nevýhodou je, že výstružníky sú nástroje s pevným priemerom. Nedokážu kompenzovať nesúosovosť alebo správnu polohu otvoru. Ak vopred vystružený otvor nie je rovný alebo správne vycentrovaný, výstružník bude sledovať existujúci otvor a vytvorí hladký, ale nepresný otvor.
Optimálna kombinácia parametrov pre vystružovanie ložiskových puzdier začína správnym úberom materiálu. Príliš málo materiálu, menej ako 0,003 palca, a leštiace podložky nedokážu vyvinúť dostatočný tlak na vyhladenie povrchu. Príliš veľa materiálu, viac ako 0,015 palca, preťažuje rezné hrany a vytvára chvenie alebo príliš veľké otvory. Ideálny prídavok na vystružovanie pre väčšinu materiálov ložiskových puzdier je 0,005 až 0,010 palca v priemere. Rezná rýchlosť pri vystružovaní je zvyčajne nižšia ako pri vyvrtávaní. Pre oceľ dobre funguje 100 až 150 povrchových stôp za minútu. Vyššie rýchlosti vytvárajú teplo, ktoré rozširuje výstružník a vytvára príliš veľké otvory. Rýchlosti posuvu pri vystružovaní sú vyššie ako pri dokončovacom vyvrtávaní, zvyčajne 0,008 až 0,012 palca na otáčku. Tento vyšší posuv zaberá všetky rezné hrany súčasne, rozdeľuje zaťaženie a vytvára hladší povrch.
Stratégia chladiacej kvapaliny sa medzi týmito dvoma procesmi líši. Vyvrtávanie využíva vysokotlakovú chladiacu kvapalinu nasmerovanú na reznú hranu, ktorá láme triesky a znižuje teplo. Vystružovanie vyžaduje dostatočné množstvo nízkotlakového chladiva na preplachovanie triesok dopredu cez drážky. Triesky nahromadené v drážkach výstružníka poškriabajú otvor a zničia povrchovú úpravu. Pre slepé ložiskové otvory je vystružovanie často nepraktické, pretože triesky nemôžu vystupovať dopredu. Vŕtanie ľahko zvládne slepé vývrty pomocou chladiacej kvapaliny alebo prúdenia vzduchu.
Dôležité sú aj špecifické parametre materiálu. V sivej liatine vytvára vŕtanie s CBN vložkou rýchlosťou 800 až 1200 povrchových stôp za minútu a posuvom 0,004 palca na otáčku vynikajúce povrchové úpravy, pretože grafit v železe pôsobí ako tuhé mazivo. Vystružovanie liatiny vyžaduje tvrdokovový výstružník s nulovým uhlom čela, aby sa zabránilo vylamovaniu hrán. V prípade hliníkových puzdier ložísk môže vŕtanie s leštenou ostrou vložkou PCD pri vysokých rýchlostiach nad 2 000 povrchových stôp za minútu dosiahnuť zrkadlový povrch. Vystružovanie hliníka je zložité, pretože hliník má tendenciu privarovať sa k okrajom výstružníka. Nevyhnutný je potiahnutý výstružník s leštenými drážkami a veľkorysým chladením.
Praktické skúsenosti z dielne naznačujú jednoduché pravidlo výberu. V prípade otvorov v ložiskových skriniach, ktoré vyžadujú tesnú presnosť polohy, ako aj jemnú povrchovú úpravu, je uprednostňovaným procesom vyvrtávanie. Možnosť nastavenia priemeru a správnej polohy otvoru prevažuje nad trochu dlhším časom cyklu. Pre veľkoobjemovú výrobu, kde je už vopred vystružený otvor presný a rovný, poskytuje vystružovanie rýchlejšie časy cyklov a konzistentnejšie dokončovacie práce s nižšími nákladmi na nástroj na otvor. Mnoho obchodov používa oba procesy postupne. Hrubujú vŕtanie s presnosťou 0,010 palca, potom dokončujú vŕtanie s presnosťou 0,005 palca a nakoniec vystružujú na konečnú veľkosť a povrchovú úpravu. Táto kombinácia využíva presnosť vyvrtávania a povrchovú úpravu vystružovania. Výsledkom je otvor v puzdre ložiska, ktorý spĺňa požiadavky na tlač na každom rozmere a každom popise povrchovej úpravy. Optimalizácia parametrov nie je o výbere jedného procesu pred druhým. Ide o vyladenie každého procesu pre jeho špecifickú úlohu v sekvencii dokončovania vŕtania.
